Pamätáš?
Asi nie. Bolo to dávno.
Pamätáš?
Lebo ja áno.
Tvoj prvý dotyk,
s mojou hebkou kožou.
Tvoj prvý úsmev,
na moju bledú tvár.
Tvoje prvé slová,
tie už nepamätám.
Veď ako by som mohol,
ja ten uzlík malý
čo držala si pevnô.
Vtedy možno slza,
vypadla Ti z oka
po tvári sa skĺzla,
do neznáma spadla.
Bola to snáď slza,
slza Tvojho šťastia,
čo začalo vtedy,
keď uvidels chlapca.
Teraz som ja šťastný,
na vás veľký hladím,
že ste ma živili
svojím požehnaním.
Ďakujem za všetko,
rodičia predrahí.
Za Vieru a Lásku,
čo ste mi dávali.
Každý človek má rád svojich rodičov, teda mal by mať. Dali mu život, vychovávali ho, utešovali, hrali sa s ním. Každý deň im treba Ďakovať, aj keď nie vždy svieti slnko. Cti otca svojho i matku. Také prikázanie sme dostali a plniť nám ho, je viac než užitočné. Najmä v dobe, keď sa v našich krajoch rozmáha moc zlého a moc bojovníkov proti rodine. Pekný deň prajem. Za každý odkaz Vám Ďakujem.